RP - Delo vo Vydrani

ŠESŤ MUŽOV A JEDNO DELO

Na chvíľu sa staňte jedným z nich

Je nás šesť.

Tlačíme približne 600-kilogramové delo na nové miesto.

Pršalo. Zem je rozmočená. Blato sa lepí na kolesá aj čižmy.

Koleso sa zaborilo.

"Zaber!"

Tlačíme všetci.

Nohy sa šmýkajú. Mokré ruky kĺžu po železe.

Ešte raz.

Delo sa pohlo.

Konečne sme na mieste.

Na oddych nie je čas.

Veliteľ už sleduje priestor pred nami.

"Pripraviť!"

Jeden z nás otáča delo správnym smerom. Druhý nastavuje hlaveň vyššie alebo nižšie.

Ja som pri munícii.

Beriem približne šesťkilogramový náboj a podávam ho Alexejovi.

Zasúva ho dovnútra.

"Pripravené!"

Na okamih nastane zvláštne ticho.

Potom veliteľ zakričí:

"PÁĽ!"

RANA!

Inštinktívne si zakrývam uši.

Neskoro.

Výstrel nepočujem iba ušami.

Cítim ho v hrudi. V bruchu. V celom tele.

Delo prudko trhne dozadu.

Dym. Pach spáleného prachu.

Veliteľ niečo kričí.

Vidím, že otvára ústa, ale chvíľu mu takmer nerozumiem.

V ušiach mi píska.

"...KRÁTKY! VYŠŠIE!"

Zvyšok si skôr domýšľame.

Trochu zdvihnúť hlaveň.

Ja už beriem ďalších šesť kilogramov.

Alexej čaká.

Podávam.

Zasunúť.

Zavrieť.

"PÁĽ!"

Znovu rana.

Tentoraz dopad bližšie.

"Doprava!"

Otočiť delo.

Ďalší náboj.

Ďalších šesť kilogramov.

A znovu.

👥 Už to nie je iba "obsluha"

Muži okolo mňa majú mená.

Andrej, 38 rokov – učiteľ. Doma manželka a dve deti.

Ivan, 34 – kováč. Otec malého syna.

Nikolaj, 28 – vodič. Rozumie strojom.

Viktor, 22 – stolár. Najtichší z nás.

Alexej, 24 – vyrastal na hospodárstve. Pred vojnou sa chcel oženiť.

A ja?

Som šiesty.

Možno si na moje miesto môžete dosadiť seba.

Pred vojnou by sme sa možno nikdy nestretli.

Teraz však musíme fungovať ako jeden.

💥 Potom prichádza ďalšia rana

Lenže tentoraz...

nevystrelilo naše delo.

"K ZEMI!"

VÝBUCH!

Tlak ma hodí na zem.

Hlina, kamene a blato nás zasypú.

V ušiach opäť iba pískanie.

Dvíham hlavu.

Delo stojí.

Ivan vstáva.

Nikolaj tiež.

Viktor sa drží kolesa.

Andrej niečo kričí.

Pozerám na Alexeja.

Alexej nevstáva.

Ivan je pri ňom prvý.

Alexej otvorí oči.

Žije.

Na nohavici sa však objavuje krv.

Odvádzajú ho.

Pozeráme za ním iba pár sekúnd.

Potom:

"K DELU!"

Pred chvíľou nás bolo šesť.

Teraz je nás päť.

Delo však stále váži 600 kilogramov.

Náboje nie sú ľahšie.

A vojna sa kvôli Alexejovi nezastavila.

💪 Päť mužov – práca šiestich

Alexejovo miesto zostalo prázdne.

Jeho práca nie.

Musíme si ju rozdeliť.

Beriem ďalší náboj.

Pred chvíľou mal šesť kilogramov.

Teraz mám pocit, akoby vážil dvanásť.

Ruky bolia.

Mokré oblečenie chladí.

"Nabiť!"

Podávam.

Zasunúť.

Zavrieť.

"PÁĽ!"

Znova otras.

Znova pískanie.

Ďalší náboj.

A ďalší.

Po čase ich prestávam počítať.

A niekde medzi dvoma výstrelmi mi napadne:

Kam odviedli Alexeja?

Prežije?

Uvidíme ho ešte?

"NABIŤ!"

Ani tú myšlienku nestihnem dokončiť.

🌧️ A keď sa prestane strieľať?

Ani vtedy vojna nekončí.

Treba doplniť muníciu.

Skontrolovať delo.

Možno ho presunúť.

Najesť sa, ak je čo.

A pokúsiť sa trochu vyspať.

V mokrom oblečení.

V chlade.

V stodole, zákope alebo jednoducho tam, kde nás zastihne noc.

Človek môže byť premrznutý, hladný a nevyspatý.

Delo o tom nič nevie.

🤫 A potom príde ticho

Sedíme pri kolese.

Nikto nerozpráva.

Delo vedľa nás zostalo celé.

Stále schopné strieľať.

Len jedno miesto je prázdne.

Alexejovo.

Pred vojnou sa chcel oženiť.

Teraz by mu možno stačilo jediné.

Vrátiť sa domov.

👥 Kto vlastne boli naši šiesti muži?

Teraz vám musím prezradiť malé tajomstvo.

Andrej, Ivan, Nikolaj, Viktor a Alexej nie sú doloženou obsluhou tohto konkrétneho dela.

Nevieme, ktorí vojaci pri ňom v skutočnosti stáli.

Preto je naša šestica modelovou obsluhou.

Dali sme jej mená, povolania a kúsky obyčajných životov, aby slovo "obsluha" dostalo ľudskú tvár.

Ale blato nebolo vymyslené.

Ani zima.

Ani ťažké náboje.

Ani ohlušujúce výstrely.

Ani strach.

Ani zranení ľudia.

Takých Andrejov, Ivanov či Alexejov boli vo vojne tisíce.

A niektorých ľudí, ktorí bojovali práve v tomto regióne, dokonca poznáme po mene.

S nimi sa ešte stretneme.

🕊️ Dnes už delo mlčí

Pozrite sa naň ešte raz.

Viac ako osemdesiat rokov po tých udalostiach stojí pokojne na podstavci.

Nikto nekričí:

"Nabiť!"

Nikto si nezakrýva uši.

Nikto neleží ranený v blate.

Zostalo ticho.

A možno práve preto má zmysel pri starých vojenských strojoch na chvíľu zostať.

Nie preto, aby sme obdivovali vojnu.

Ale aby sme za oceľou dokázali znovu uvidieť človeka.

➡️ Ešte neodchádzajte...

Otočte sa.

Iba niekoľko metrov od vás stojí T-34/85.

Po tom, čo ste práve zažili pri odkrytom dele, vyzerá jeho pancier takmer lákavo.

Oceľ zo všetkých strán.

Strecha nad hlavou.

Motor, takže 600 kilogramov nemusíme tlačiť blatom.

Takže tank?

Možno.

Lenže ešte sme neotvorili jeho poklop.

O niekoľko dní doň spolu nastúpime.

Tentoraz nás nebude šesť.

Bude nás päť.

A otázku, ktorú sme si položili vo Vydrani, si zatiaľ zapamätajte:

DELO ALEBO TANK?