Pozrime do blízkeho okolia stanice.

Prečo z nepriateľov nerozluční priatelia?

Narodili sa tisíce kilometrov od seba. Jeden v ruskej Tambovskej gubernii, druhý v maďarskom mestečku pri Balatone, ďalší niekde v Nemecku.

Nikdy o sebe nepočuli. Prežili detstvo v objatí rodín, mladosť v nádeji, že svet je veľký a ich sny ešte väčšie. Mali priateľstvá, lásky, plány. A potom prišla vojna.

Nie z vlastnej vôle. Nie z hrdinstva. Ale z rozkazu. Zobrali im mená, obliekli ich do uniforiem, dali im pušky a ukázali prstom: „Tam sú nepriatelia.“

„Do bojov boli zapojení aj miestni obyvatelia, ktorí pomáhali s logistikou, zásobovaním a niekedy aj priamo s obranou,“ píše sa na jednej z tabúľ. Ale vojaci, ktorí sem prišli, nepoznali ani jazyk, ani krajinu. Boli len telá v uniformách, poslané bojovať proti iným telám v iných uniformách.

V Medzilaborciach, vo februári 1915, sa stretli armády. Poručík Pál Mautner, dôstojník piateho pluku honvédskej armády, viedol obranu v okolí Vydrane, Borova a Laborca. Ruské jednotky sa tlačili cez Karpaty. Mesto sa stalo bojiskom. Počas obsadenia mesta ruskou armádou dochádzalo k rekvizíciám, násilnostiam a obmedzeniu pohybu civilného obyvateľstva.

A potom, siedmeho mája 1915, ruská armáda ustúpila. Zničili železničné mosty, poškodili budovy a zanechali mesto v troskách. Rakúsko-uhorské jednotky vstúpili do mesta. Vojaci boli vyčerpaní, hladní, mokrí a zmrznutí. Niektorí z nich sa stretli s ranenými nepriateľmi.

Už to neboli nepriatelia. Boli to ľudia. Rovnako zničení, rovnako vystrašení.

V poslednom vypätí síl si navzájom pomáhali bez ohľadu na to, aké pozostatky uniforiem zakrývali ich doráňané telá. Už nešlo o víťazstvo. Šlo o prežitie. A ich spoločným nepriateľom sa stala smrť.

Niektorí z nich zomreli bok po boku. Pochovaní v spoločných cintorínoch, bez rozdielu uniformy. Dnes ich telá odpočívajú v piatich vojenských cintorínoch v Medzilaborciach — tichých miestach, kde sa história mení na spomienku. Dnes pozrieme len tie najbližšie, vzdialené len pár stoviek metrov od Veľkej železničnej stanice.

Aj tá vzdialenosť svedčí o veľmi ťažkých podmienkach prežívania v tých časoch, keď v nehostinnom počasí bolo potrebné čím skôr pochovať obete.

Tu ležia muži, ktorí sa nikdy nemali stretnúť. A predsa sa stretli. Nie ako nepriatelia, ale ako ľudia.

Tieto príbehy nie sú len o minulosti. Sú o nezmyselnosti vojny, o tom, ako mladí muži nasadzovali životy za ciele, ktoré neboli ich vlastné. Sú o tom, že aj v najtemnejších chvíľach sa môže zrodiť ľudskosť.

Ak navštívite Medzilaborce, venujte chvíľu ticha na niektorom z týchto cintorínov. Nech je to nielen spomienka, ale aj výzva aby sa podobné príbehy už nikdy nemuseli opakovať.